Ikony výtvarného umenia na Slovensku (9): Anton Jasusch

V júni roku 1924 sa otvorila v Bratislave pozoruhodná umelecká výstava, ktorá na chvíľu rozbúrila stojaté vody kultúrneho života v novej slovenskej metropole. Neodohrávala sa na mieste, ktoré by sme mohli nazvať reprezentačnou galériou, či výstavným priestorom. V školskej telocvični na Ružovej ulici tu po prvý raz v koncentrovanej podobe vystavil svoje diela košický maliar Anton Jasusch.

Už názvy vystavovaných diel nám mnohé napovedia: Kolobeh života (Putovanie duší), Zánik planéty, Žltý mlyn, Posledný súd či Príšera vojny. Do dobového kánonu, kedy sa vo výtvarnom umení často hľadalo národné a slovenské, zrazu vtrhol muž s desivou víziou ľudského osudu, neodbytného konca a vojnovej fantazmagórie. I samotné plátna zodpovedali týmto symbolickým a zároveň expresívnym výjavom – viaceré z nich merali 3 x 3 metre a návštevníkov okamžite upútali monumentalitou zobrazenej myšlienky.

Dokonca i dobová tlač zareagovala búrlivejšie, než to bývalo v prípade kultúrneho života zvykom. Kým jedni ohlasovali nový fantastický zjav, pri ktorom je potrebné vybehnúť na ulicu a kričať „Heureka“ , iní tomu istému zjavu vyčítali, že je „nestudným ospevovaním ľudského koitu“.

To, čo tak upútalo pozornosť bratislavského publika, však vynikalo z osobnej a strašnej umelcovej skúsenosti. Po rokoch strávených na frontoch prvej svetovej vojny, v zajateckých táboroch v Rusku i strastiplnej ceste domov cez polovicu sveta sa na niekoľko rokov zamkol a maľoval. A v akomsi tvorivom záchvate vzniklo jeho životné dielo, ku ktorému sa už azda ani v neskorších rokoch nepriblížil. A čo bolo na ňom tak príťažlivé? Posolstvo, ktoré bolo ukryté v Jasuschovych plátnach, hádam najlepšie charakterizoval historik umenia Tomáš Štrauss.

„Honba za peniazmi, kariérou a spoločenským postave